Filip Gažo: Život je jedna velká vesmírná hra. Poslechněte si fejeton

Student JAMU Filip Gažo
Podcasty, rozhovory, příběhy Další podcasty, rozhovory a příběhy Student JAMU Filip Gažo

V sérii letních studentských fejetonů pokračujeme třetím dílem, ve kterém se představí 19letý student JAMU Filip Gažo.

Hovorí sa, že všetci ľudia sú si niečím podobní. Taktiež sa hovorí, že všetci ľudia sú niečím rozdielni. No a taktiež sa hovorí niekoľko ďalších milión vecí, ako ste už mohli počuť v televízii, v škole, v rozhlase alebo na návšteve u svokrovcov... Jedna z nich je, že existuje niečo viac ako my ľudské stvorenia, alebo ľudské bytosti, ak si trúfate. To niečo môžeme nazvať rôzne. Boh, Osud, Energia, Vesmír. Osobne preferujem Vesmír, z jedného jednoduchého dôvodu. Chcem sa s ním kamarátiť. Mať Boha za kamaráta by sa asi tiež dalo, ale predsa uznajte, ten už je taká väčšia autorita, ako nejaký šéf a s takými sa väčšinou ťažko kamaráti. Osud, ten sa človeku len nudne deje a nič v podstate nerieši. Energia čas na kamarátstvo moc nemá, tá len stále niekde vibruje. Ale vesmír... ten sa s vami aj zahrá.

Všetci tu v ňom spoločne žijeme. To je jedna z tých vecí, ktorú máme ako ľudia spoločnú. Ja som s ním veľmi dobrý kamarát a dúfam, že on to tak vidí tiež. Aj keď sa to v určitých momentoch niekedy tak nezdá. Napríklad raz, klasická situácia, šiel som zo supermarketu a ponáhľal som sa na autobus domov. Bežal som a počas behu sa mi odtrhlo ucho na taške s nákupom a veľká časť sa mi vysypala na zem. Toto by vám kamarát asi len tak nespravil. Nákup som síce pozbieral nepoškodený, ale autobus som už nestihol. Bol som sklamaný, pretože sa riadim pravidlom čas sú peniaze a ja som premárnil ďalších 15 minút na zastávke čakaním. Už som mohol byť za ten čas doma. No ale keď som sa potom konečne dostal do paneláku a chystal sa privolať výťah, zistil som, že je tam zaseknutý sused. Popravde sa to stáva celkom pravidelne, náš výťah je pomerne nespoľahlivý. Kričal som na neho, či je v poriadku a či už zavolal opravárov, ktorí zvyčajne skončia opravu nášho výťahu zvolaním „Aha, však už to ide.“ Sused mi odpovedal kladne a tak som šiel spokojne variť obed. Bol tam zaseknutý ešte asi hodinu, zakiaľ ja som mal už navarené. Takže nakoniec som videl pravý úmysel môjho „v tom momente nešťastia“ a kamarátovi Vesmíru som poďakoval. Mohol som to byť ja, ktorý by bol zaseknutý v tom výťahu.

Takto som pochopil, že všetky predošlé veci, ktoré sa mi stali a pokladal som ich za zlé, ma mohli takto podobne zachrániť od ešte horších, ktoré boli pre mňa neviditeľné. Vtedy som pochopil, že vesmír je môj kamarát. Ale ja som si ho predsa len musel nejak, niečím, skamarátiť. Neurobíte si z niekoho kamaráta len tak zrazu z ničoho nič, však. Veď už len keď si spomeniete na svojho kamaráta zo základnej školy, alebo ešte lepšie zo škôlky. Museli ste sa s ním hrať, alebo mu požičať vašu obľúbenú hračku, alebo sa s ním podeliť o váš puding z olovrantu. Musíte si ten most k priateľstvu nejak postaviť. Neviem vám povedať, ako som si tento most postavil k predošlej spomínanej situácii s výťahom, ale mám ďalšiu a k nej dosť pravdepodobné vysvetlenie. Je to maličkosť, ale tie sa počítajú rovnako ako všetko ostatné, takže ako maličkosť by som to po správnosti vlastne pomenovávať ani nemal. Toť, vystúpil som z električky v Bratislave pri nákupnom centre Borymall a každú chvíľu mal začať poriadny lejak. Dáždnik som ale nechal samozrejme doma v skrini, ktorá bola teraz 120 kilometrov severovýchodne, a tak som sa rýchlo ponáhľal do cieľovej destinácie predtým, než premoknem na kosť. V tú sekundu, ako som vkročil pod strechu nákupného centra, spustil sa dážď aj s krúpami. A tých pár minút suchého času som si podľa mňa kúpil tým, že som ráno nezjedol všetky čokoládové trubičky, ale nechal nejaké aj pre ostatných rodinných príslušníkov. Presne tým som si skamarátil Vesmír, ktorý mi následne predal pár minút, aby som sa stihol schovať pod strechu. Vesmír má rád, keď ste dobrí k sebe a tým viac k druhým. Aj keď sú to maličkosti ako čokoládové trubičky. A predstavte si, aké zázraky sa asi dejú pri väčších, v úvodzovkách, „maličkostiach“.

Ale Vesmír sa hrá s vami ešte aj inak než len takto. Cez symboly. V tomto bode to pre niekoho môže byť už priveľa, ale skúste tomu dať šancu. Ja by som tomu tiež asi neveril, pokiaľ by som to nezažil na vlastnej koži. Písal sa rok 2017 a ja som kráčal po chodníku pred naším domov v mojej rodnej dedine na severe Slovenska. Na konci tohto chodníka máme popolnicu na odpadky. Prešiel som okolo nej, bol som asi 3 metre pred ňou keď, som započul za sebou nejaké zvuky. Otočil som sa a bolo ticho. O sekundu neskôr začal zvuk znova a tentokrát som to uvidel. Vedľa popolnice, ktorá bola z môjho pohľadu napravo, bol malý čisto-biely vták a trepal krídlami do plechovej popolnice. Vzápätí sa mu podarilo vzlietnuť a preletel z pravej strany na ľavú, niekam do stromov. Bol to naozaj krásny pohľad. Cestou som rozmýšľal, kde sa tu taký vták asi vzal, v živote tu nič také predtým nebolo. Nedalo mi to a asi o hodinu neskôr som si našiel na internete nejaké symbolické vysvetlenia takýchto úkazov. Na jednej zo stránok som našiel presný popis mojej situácie. Autor tvrdil, že keď uvidíte bieleho vtáka na nečakanom mieste, niekde, kde to pre neho nie je vôbec typické, a uvidíte ho prelietať z pravej strany na ľavú, tak ako ja, v blízkej budúcnosti sa vám stane neopísateľne šťastná udalosť. Samozrejme, bol som z toho povzbudený, veď nikto by asi nepohrdol takouto správou. Tak rýchlo, ako toto nečakané nadšenie prišlo, tak aj odišlo, pretože som na celú situáciu proste a jednoducho zabudol. Asi o tri týždne sa mi reálne stala tá neopísateľne šťastná udalosť, o ktorej som čítal. Na bieleho vtáka a na celý internetový popis som si spomenul až dlho PO tejto udalosti. Keď som si to všetko uvedomil, bol som omámený. Takéto náhody sa predsa nestávajú. V tomto prípade je nedôležité, aká šťastná udalosť sa mi udiala.

Od tej doby som si začal uvedomovať tajomno, ktoré je prítomné všade okolo nás. Oplatí sa mať otvorené oči, uši a myseľ. Vidieť možnosť dobrých výsledkov v napohľad zlých veciach. Život je jedna veľká vesmírna hra. A je pre každého príjemnejšia, keď je v nej Vesmír váš kamarát.

Kdo je Filip Gažo?

Na tejto planéte som už 19 rokov a páči sa mi tu. Pred štartom mojich štúdii na JAMU som aktívne žil v malej dedine na severe Slovenska, za ktorou už nič okrem lesov nie je. Pravým dedinčanom by som sa ale nenazval ani po dlhých osemnástich rokoch strávených tam. V súčasnej dobe žijem v Brne a zatiaľ ešte stále objavujem nové nástrahy a prekvapenia života vo veľkých mestách. Áno, podľa mňa je Brno veľké mesto, či už súhlasíte alebo nie. No vyrastanie v dedine s počtom obyvateľov 835 mi stačilo na to, aby som si uvedomil niekoľko obyčajne neobyčajných vecí.

Spustit audio
autor: Filip Gažo

Související